Piatok 16. 11. 2018
Dnes má sviatok: Agnesa

MJANMARSKO II

MJANMARSKO II

08. 06. 2011
Mjanmarsko – krajina krásnych kontrastov II

V minulom čísle sme si zaleteli do Mjanmarska a do hlavného mesta – Yangúnu. Dnes sa vyberieme na sever asi 700 km, kde leží druhé najväčšie mesto v Barme – Mandalaj. Oproti Yangúnu má možno príjemnejší charakter, čo je možno spôsobené aj bujnou zeleňou a neďalekými vrchmi. Dominantu mesta tvorí bývalé sídlo panovníkov – Mandalajský palác. Nachádza sa v centre mesta a je obohnaný vysokými hradbami, ktoré sú od mesta oddelené vodnou priekopou. Tento palác je posledný v zvláštej histórii vládcov, ktorí tu stavali svoje obydlia. V okolí niekoľkých kilometrov sú totiž miesta, odkiaľ sa postupne vladári sťahovali. Každý z nich, keď bol menovaný kráľom, prvé, čo urobil bolo, že dal rozobrať starý palác a preniesol ho na nové miesto. Takto sa sťahovali medzi mestami Ava, Amarapura a Sagaing. Ako pamiatka na toto sťahovanie je most, ktorý stojí neďaleko spomínanej Amarapury a je z tíkového dreva. Zaujímavosťou je, že toto drevo pochádza z paláca, ktorý bol rozobraný a po ňom prechádzali vozy s nákladom materiálov na výrobu nového mesta. Toto sa stalo pred viac ako 200 rokmi a piliere sú ešte stále zachovalé. No a dnes sa po ňom môžete, spolu s domorodcami, poprechádzať. V meste Amarapura sa nachádza aj ďalší unikát, ku ktorému mám osobný vzťah. Je to budhistický kláštor, kde žije viac ako tisíc mníchov. Je to neskutočný pohľad, keď prichádzajú na obed, v tichosti a pokore im vlastnej. Práve v tomto kláštore som pochopil základné princípy budhizmu, ktorý sa nazýva theravadský. Tento je odlišný ako poznáte z Japonska, Číny, Nepálu, či Tibetu. Táto vetva budhizmu pochádza zo Srí Lanky a stretnete sa s ním aj v Thajsku, Laose, či Kambodži. Ale späť do kláštora. Už viac ako 13 rokov tu žije Ashin, môj barmský kamarát, u ktorého sa vždy zastavím, keď sa mi pošťastí sem pricestovať. S Ashinom sa porozprávame o jeho názoroch na filozofiu, život a aj „klasické“ životné situácie a snažíme sa ich konfrontovať s tými mojimi. Zaujímavé na tomto mníchovi je, že je študovaný matematik a fyzik na vysokej škole a hneď po skončení štúdia sa utiahol do tohto kláštora. Jeden dôvod, ktorý ho k tomu viedol bol ten, že na škole sa matematikou a rôznymi fyzikálnymi zákonmi, snažil popisovať javy, ktoré už v prírode fungujú milióny rokov a on sa v tom čase chcel dopracovat k podstate týchto javov. Ale nechcel by som Vám písať o budhizme, lebo to je minimálne na ďalší článok. My sa pohneme smerom na východ na jazero Inle Lake. Zvláštnosťou tohto jazera je, že v jeho okolí a aj priamo na jazere, žije približne 80 000 ľudí. Jazero je bohaté na ryby a aj na záhradkárčenie. Darí sa tu rajčinám, lopúchom, kvetinám. Plochy s políčkami sú priamo na jazere. Vznikli a vznikajú tak, že si miestni „poľnohospodári“ postupne navážajú hlinu na kôpky až pokiaľ nevznikne ostrovček. Ten, aby im neodplával, pripevnia ku dnu jazera bambusovým kolmi. Takto vzniknú veľmi úrodné ostrovčeky, na ktoré vysádzajú spomínané plodiny a kvety. Rybári si taktiež vytvorili zvláštny štýl lovenia rýb. Zrána začínajú loviť ryby tak, že plieskajú bambusovými palicami o hladinu, aby ryby vyplašili a zmiatli. Potom si pripravia siete, do ktorých ich chytajú. Na tom by nemuselo byť tiež nič zvláštne, pokiaľ by pritom neveslovali nohou. Robia to preto, aby mohli mať voľné ruky a mohli tak využiť ten čas na prípravu sietí. Pri veslovaní sa až nakláňajú z lode, takže to veľakrát vyzerá, že vypadnú, ale sú v tomto jedinečnom spôsobe pohonu člnov neuveriteľne zruční. Tí, ktorí pestujú zeleninu a lovia ryby, bývajú taktiež na jazere. Majú tam vybudované obchody, reštaurácie, dokonca aj kláštory. My sme sa vybrali po tomto jazere z jedného konca až do ústia rieky na opačnom konci. Bolo to 22 km, ale naša cesta tu nekončila. Odtiaľto sme totiž potrebovali špeciálne povolenie na vstup do oblasti. Našťastie sa nám po mesiacoch čakania tieto podarilo zohnať už zo Slovenska, pokračovali sme ďalej do Kayanského štátu. Tento sa nachádza na hranici s Thajskom, a dostať sa sem nie je vôbec jednoduché. Žije tu kmeň Padaungov, teda tzv. dlhokrkých“ žien. Oveľa horšie je to však s povstalcami bojujúcimi v Šánskych vrchoch o autonómiu. To všetko sa deje kvôli ópiu, ktoré sa tu pestuje a dorába vo veľkom. Keď sme sa sem dostali, čakalo nás auto a asi desať kontrol papierov, kvôli bezpečnosti. O zážitkoch u kmeňa Padaungov, si napíšeme zas v ďalšom čísle. Prezradím len, že sa nám podarilo oddávať ženícha a nevestu a ja som bol oddávajúci.


Článok bol uverejnený: 15. 5. 2009

Autor: Ing. Milan Neštický

Diskusia   0