Piatok 16. 11. 2018
Dnes má sviatok: Agnesa

MJANMARSKO III

MJANMARSKO III

08. 06. 2011
Mjanmarsko – krajina krásnych kontrastov III

Doteraz sme písali o miestach, ktoré sú bežne dostupné aj turistom. Dnes sa vyberieme do zakázaných oblastí Šánskych vrchov, kde ešte stále bojuje vláda proti povstalcom. Tí sa bránia pustiť túto časť krajiny v neposlednom rade aj kvôli poliam s makovicami, z ktorých potom produkujú ópium. Nás však nezaujímajú povstalci, ale kmeň Padaungov, možno známejší ako kmeň „dlhokrkých žien“. Trvalo mi niekoľko mesiacov, aby sme vybavili všetky povolenia na vstup do tejto oblasti. Ako sme sa neskôr dozvedeli, pred nami tam za posledných 12 rokov boli 4 turisti. Hľadal som aj informácie v rôznych sprievodcoch, ale o meste Loikaw, tam moc toho nenájdete. Táto oblasť bola totiž niekoľko rokov úplne uzatvorená a teraz asi pol roka opäť vydávajú povolenia. Len ich musíte vybavovať po známosti, tak ako to v totalitných krajinách býva bežné. Našťastie aj v tomto kúte sveta mám miestnych kamarátov, ktorí sú ochotní pomôcť, a tak sa nám to podarilo. Zástupkyne kmeňa dlhokrkých žien môžete vidieť aj v meste Mandalay, kde ich navštívi asi každý turista, ktorý do Barmy cestuje. Je to niečo ako živý skanzen, kde žije asi 5 žien rôznych vekových kategórií. Prejdete cez malý potok, po moste a ste v strede ľudského divadla. Ženy s kovovými obručami na krku Vám zatancujú, ukážu, ako vyrábajú tradičné odevy a odfotíte sa s nimi. Taktiež pohľadnice s fotkami Padaungov, sú práve z tohto skanzenu. Dokument na kanáli National Geographic hovoril o tomto kmeni a zábery boli šikovne urobené, tak, že to vyzeralo ako originál v Šánskych vrchoch, ale tváre stále tie isté, ktoré môžete vidieť v Mandalayi. No a my, s mojou partnerkou sme na ceste k tým pravým, ešte turistami neskazeným, ľuďom tohto kmeňa, priamo v Šánskych vrchoch! (ešte aj keď toto píšem mi chodia zimomriavky po tele) V Loikaw, hlavnom meste Kayanského štátu, sa ako cudzinec môžete ubytovať iba v jedinom hoteli, ktorý má iba jednu izbu pre turistov. Tu sa vedie aj evidencia ubytovaných. Sme zapísaná s poradovým číslom 5. a 6. Cestou do Loikaw prechádzame asi päť kontrol, kde nám skontrolujú papiere a prichádzame na hranice štátu. Tu nám kážu, aby sme si vystúpili a dali radšej čaj v neďalekej krčme, pretože to bude dlhšie trvať. Kontrola na imigračnom úrade, telefonát s ministerstvom turizmu a ministerstvom obrany a asi po pol hodine nám naznačia, že môžeme pokračovať ďalej. Dokázali sme to. Ubytujeme sa v spomínanom hotelíku a vyrážame do ulíc. Ako nám miestny sprievodca vysvetľuje, toto mesto je bohatšie, ako hlavné mesto Yangún. Je to práve kvôli prekvitajúcemu obchodu s ópiom. Aj reštaurácia, kde ideme na večeru, ponúka výborné jedlá, len menu je písané po barmsky, takže nerozumieme ani slovo, okrem kuraťa s ryžou. Tieto obrázky, ktoré nazývajú písmom som sa už naučil rozoznávať. Po ceste si moja partnerka kupuje od pouličného predavača čerstvo ugrilovanú rybu a po skúsenostiach s našimi reštauráciami, ju radšej pred vstupom schovávame do igelitovej tašky. Majiteľ reštaurácie si však s úsmevom rybu vypýta a vráti nám ju upravenú na tanieri a pridá aj prílohu – čerstvé zemiaky a šalát. Vôbec mu nevadí, že sme ju nekúpili od neho. Aj to dokazuje, akí sú ľudia v Mjanmarsku milí a úslužní. Keď sme sa najedli, vybrali sme sa späť do hotela, kde sme dohodli plán na ďalší deň. Auto so šoférom a miestnym sprievodcom nám bude k dispozícii celý deň a navštívime dedinky v horách, kde žijú Padaungovia. Bude len na nás, koľko si ich budeme chcieť pozrieť a ako dlho sa zdržíme. Do večera by sme mali byť však naspäť v hlavnom meste. Na izbe chystám fotoaparát, kameru, aby nám neušli zábery, ktoré sa len ťažko budú získavať opäť a partnerka cukríky, farbičky a zošity, lebo na rozdiel od komerčných Padaungov, títo na turistov nie sú zvyknutí, a preto sa určite potešia takýmto darčekom skôr, ako keby sme ich začali učiť na peniaze, ktoré kazia charakter. Ráno nás sprievodca budí a my vyrážame po ceste, ktorá sa skôr podobá na poľnú, do prvej dediny. Po ceste nám náš miestny sprievodca vysvetľuje, že táto rozbitá cesta je hlavnou tepnou do Thajska, keďže je jediná. Na nej sú ekonomicky závislí všetci ľudia, ktorí s Thajskom obchodujú a to je tu väčšina. Po asi hodine jazdy po tejto rozbitej ceste prichádzame do prvej dedinky. Privíta nás puška, zavesená pri dome, a možno aj preto ide sprievodca prvý a vysvetľuje, prečo sme ich prišli navštíviť. Vychádza domáci pán a víta nás so širokým, štrbavým úsmevom. Za ním vychádza jeho žena, dcéra a malý syn. Obe ženy majú na krku obruče, ktoré v kmeni Padaungov zdôrazňujú krásu. Preto ich majú nasadené iba ženy. Tieto obruče im postupom času deformujú kľúčne kosti a opticky predlžujú krk. Fámu o tom, že ak si ich dajú dolu, zlomí sa im väz, vyvracia dcéra, ktorá si ich skladá, aby sa umyla a ukazuje nám nádhernú dlhú šiju. Domáca nám dovolí vstúpiť do domu, aby sme si pozreli ako žijú. Vchádzame do hlavnej miestnosti, kde trávi rodina väčšinu času. V strede je ohnisko a na stolíku položené kusy mäsa, ktoré práve porcuje. Muchy okolo im zjavne nevadia. Nenamietajú nič, keď ich požiadame o spoločnú fotografiu a odmeňujeme ich farbičkami a zošitom pre asi šesťročného syna. Lúčime sa a vyrážame ďalej netušiac, aké prekvapenie nás čaká v ďalšej dedinke. Ale o tom zas nabudúce. (sám nemám rád takéto závery článkov, ale na popis svadby Padaungov je tu málo miesta?).


Článok bol uverejnený: 4. 6. 2009

Autor: Ing. Milan Neštický

Diskusia   0