Sobota 20. 01. 2018
Dnes má sviatok: Dalibor, Sebastián, zajtra Vincent

MJANMARSKO IV

MJANMARSKO IV

08. 06. 2011
Mjanmarsko – krajina krásnych kontrastov IV, na svadbe u dlhokrkých

Naposledy sme sa vybrali do zakázanej oblasti,k thajským hraniciam, kde žije kmeň „dlhokrkých“ žien. Po návšteve prvej dedinky sme sa dostali do väčšej, kde sme našli domorodcov v plnej príprave hostiny. Išli sme sa najprv popozerať po dedinke, kde na „námestí“, oddychovali prasiatka a kravy. Deti sa naháňali s drevenými palicami, na konci ktorých boli upevnené malé kolieska. Vo veľkom kotly sa varilo jedlo a ženy pripravovali „slávnostné“ prestieranie. Ocitli sme sa uprostred príprav na svadobný obrad. Staršina dediny nás pozval do jedného z bambusovo – drevených domov, ktorý bol v strede dediny. Po drevených schodoch sme sa dostali do akejsi predsiene, kde boli štyri okrúhle stoly, okolo ktorých boli na zemi usadení ľudia. Pozvali nás ďalej do priestrannej miestnosti, v strede ktorej bolo ohnisko a za normálnych okolností slúži ako kuchyňa. V miestnosti sedelo asi desať chlapov na bambusovej podložke a pili ryžové víno s bambusových pohárov. Na znak priateľstva nám ponúkli tiež jeden pohár, ktorý putoval po všetkých ústach. Veď potom si moja partnerka nevedela vyliečiť mesiac malý herpes. Ale víno bolo vcelku chutné, ale s chuťou vína nemalo veľa spoločného. Sedeli sme a popíjali to ich víno, zakiaľ nám na rôznych hudobných nástrojoch hrali domáci miestne piesne. Opodiaľ stáli ženy, ktoré sa starali o jedlo a obsluhu. Nemusím zdôrazňovať, že sme boli pre miestnych atrakcia, keďže sme boli pravdepodobne prví belosi v dedine. Dokonca sa zastavil staršina dediny a pozval nás na hostinu. Onedlho prišli aj rodičia nevesty, ženíchovi rodičia zrejme nemali dosť peňazí prísť. Táto oblasť je tak chudobná, že aj takáto slávnostná udalosť sa zaobišla bez akýchkoľvek okázalých ceremónií. Ženích mal 26 rokov a pochádzal z iného kmeňa. Nevesta bola z tejto dediny a chystali sa odsťahovať do ženíchovej osady. Veľmi milé bolo to, že si obliekli ako slávnostný odev, to najlepšie, čo mali k dispozícii. A to bol bledý svetrík a športová bunda zo susednej Číny. Rodičia priniesli misu s ryžou, kde sa dávali dary pre novomanželov. Bolo tam ovocie ale aj peniaze. Tak sme prispeli tiež sumou, rovnajúcou sa asi 200 bývalým slovenským korunám. Bolo to viac, ako dala celá dedina dokopy, a tak mňa staršina požiadal, aby som oddal novomanželov. Zaskočený takouto požiadavkou, som síce súhlasil, ale stále som nevedel, ako to prebieha. Našťastie môj kamarát, ktorý nám robil sprievodcu, mi prekladal. Zobral som teda bavlnený náramok a uviazal na zápästie neveste a ženíchovi. A bolo po ceremoniáli a aj po svadbe. Tak asi takto vyzerá skutočná svadba na vidieku v oblasti, kde sa o zárobku ťažko dá hovoriť, keď miestni žijú stále hlavne výmenným obchodom. Potom sme si znovu naliali ryžového vína a ženy nás pozvali do predsiene, ktorá bola ako jedáleň. Zišli sme sa pozrieť, čo je ako svadobný chod. Vo veľkom hrnci sa varilo bravčové mäso spolu so zemiakmi a s karí korením. Voňalo to lepšie ako vyzeralo. Veľmi zdvorilo sme odmietli aj na základe toho, že okolo hrnca pobiehali psi, prasiatka a sliepky. Aj mi bolo trochu ľúto „kuchárky“ ktorá sa pýtala, prečo si nedáme, keď majú toho dosť aj pre nás, ale zopakovali sme, že nám bolo naozaj veľkým potešením čo i len stráviť čas na svadobnej hostine a nie to ešte im jesť z taniera. Nádherná situácia nastala, keď sme sa lúčili, lebo všetci hostia, dokonca aj muzikanti, vyšli von a kývali nám, ako by sme sa poznali už roky. Tí štyria najväčší „parťáci“, dobehli ešte s bambusovým pohárom plným ryžového vína a ešte cez okno auta nám dávali napiť sa na cestu. Takéto zážitky nás posilňujú v tom, že asi najlepší ľudia nie sú tí, ktorých život sa zakladá iba na peniazoch, ale práve takíto, ktorí Vás vítajú, hostia a lúčia sa so skutočnou úprimnosťou. A zároveň sme tu zanechali aj „svojich“ mladomanželov, ktorých som oddal a verím, že toto manželstvo im vydrží. Neviem, kedy nabudúce budem robiť oddávajúceho, ale na svoj prvý obrad určite nezabudnem. Vrátili sme sa do Loikaw a čakala nás cesta na sever, kde sa dostane tiež len málo turistov, pretože sme potrebovali ďalších niekoľko potvrdení, aby sme sa sem dostali. V Meste Myitkyina sme sa zas zúčastnili na oslavách štátu Kachin, kedy len na niekoľko dní v roku, povolia miestni pohlavári hru o peniaze.


Článok bol uverejnený: 29. 7. 2009

Autor: Ing. Milan Neštický

Diskusia   0