Piatok 16. 11. 2018
Dnes má sviatok: Agnesa

MJANMARSKO V

MJANMARSKO V

08. 06. 2011
Mjanmarsko – krajina krásnych kontrastov V


Zo svadobnej hostiny, ktorú sme zažili na thajských hraniciach sa dostaneme dnes k hraniciam čínskym. Do Číny je to len niekoľko desiatok kilometrov cez rieku Ayrawadi, ktorá patrí k najvýznamnejším vodným a zavlažovacím tepnám krajiny, hlavne, keď sa rozrastá k juhu krajiny. Naše kroky mali viesť práve k prameňu tejto rieky. Pravdupovediac, rieka nevyviera z prameňa, ale ako sútok dvoch riek. Ale k tomu sa ešte dostaneme. Pristali sme na vojenskom letisku v Myitkyine a hneď na letisku nás zaviedli mimo areálu letiska a bez batožiny. Nás sprievodca nás ubezpečil, že sa vôbec nemusíme obávať, prinesú nám ju aj na malé námestie so stánkami, kde sme si dali zatiaľ sušienky a čaj. A naozaj o pár minút priviezol pikolík na drevenej káre našu batožinu. Do tohto hlavného mesta Kachinského štátu, sme pricestovali práve v čase, kedy sa tu konali oslavy štátneho sviatku. V tomto čase a iba raz do roka je dovolené hrať tu hazardné hry. Tak sme nemohli odmietnuť pozvanie na niečo ako jarmok, kde sa stretávajú ľudia z celého mesta. Večer sme sa teda vybrali na pole, kde boli rozložené stánky. Dostali sme sa aj späť do detských čias, pretože hazardné hry, o ktorých sme počuli, boli vlastne jednoduché hry, ktorých cieľom bolo zabaviť sa za minimálnych investícií. Napríklad na zemi rozložené fľaše s rôznymi nápojmi. Od obyčajnej vody, cez rôzne druhy sladkých minerálok až po fľaše s pivom. Boli rozmiestnené na ploche asi dvadsať metrov štvorcových. Vašou úlohou by bolo hodiť pneumatikou z bicykla tak, aby sa kotúľala a obtočila okolo niektorej z fliaš. Tú ste potom vyhrali. Za približne 3 koruny som kúpil päť hodov, ale nevyhral som ani tú vodu. V jednej časti celej plochy bol amfiteáter, teda v barmskom ponímaní – televízor na podstavci a pred ním niekoľko radov lavíc. Jediné peniaze, ktoré sa nám podarilo vyhrať, boli na zvieracej rulete. Bol to kruh, na ktorom bolo nakreslených šesť rôznych zvierat. Kupliér roztočil ten kruh a gumenná strelka, ktorá ho postupne brzdila, ukázala na zviera, ktoré prinieslo hráčovi výhru. Stačilo nám sledovať niekoľko hier, aby sme zistili, kde je ťažisko a ktoré tri zvieratá najčastejšie padajú. Keďže sme boli traja, vsadili sme po desať korún a vyhrali šesťnásobok, čo bola na miestne pomery pomerne veľká suma. Takýchto jednoduchých ruliet tu bolo niekoľko, a tak sme sa veľmi dobre pobavili. Na druhý deň sme sa vybrali k sútoku dvoch riek Mayhka, ktorá priteká z Indie a rieky Mahlika, ktorá tečie z Číny. Vzniká tu zvláštny úkaz, keďže jedna z riek je matná a druhá, pritekajúca z hôr, je číra. Na sútoku sa tak vytvára ostrý farebný predel. Ten sme chceli vidieť z náprotivného brehu. Preto sme zisťovali, ako sa vybavujú loďky. Keďže nie je táto oblasť práve pre turistov, žiadna požičovňa tu nefunguje. Náš miestny sprievodca nám predstavil vojenského dôstojníka, ktorému sme vysvetlili, čo by sme potrebovali. Bez mihnutia oka prikázal najbližšiemu vojakovi, aby pristavil loď a sám sa s nami poplavil po sútoku až na breh, odkiaľ sme si mohli celú tú nádheru vidieť. Potom nás previezli po oboch riekach a asi po hodine sme pristáli na „našom“ brehu. Keď sme sa spýtali, koľko nás výlet bude stáť, iba sa usmial a povedal, že bolo jeho cťou poporevádzať nás po jeho území. Nechápavo sme sa spýtali nášho sprievodcu, čo mal jeho výrok znamenať a on nám vysvetlil, že to síce jemu nepatrí, ale dostal túto oblasť na starosť a preto si ju privlastnil. Taktiež dotáciu na najbližšiu delegáciu, ktorá mala prísť na návštevu, si ponechal a „potemkinovsky“ dal postaviť volejbalové ihrisko na brehu rieky, do ktorého investoval iba prácu svojich vojakov. Takisto v „jeho“ reštaurácii sme nemuseli platiť. Po tomto výlete nás čakal ďalší let, na ktorý sme sa znovu dostavili na vojenské letisko. Najprv nám odvážili batožinu na váhe, na ktorej sa vážia prasatá a potom sme išli na osobnú prehliadku. Naša batožina prešla bez špeciálnej kontroly, hlavne kvôli mojej partnerke, pretože sami kontrolóri ostali v pomykove, ako sa majú k beloške správať. Preto s rozpačitým úsmevom naznačili, že už máme po kontrole a poslali nás von. Sedeli sme na tom istom námestíčku a pili čaj v tom istom stánku, kde sme čakali po prílete. Potom prišli pre nás, že môžeme ísť do odletovej haly, kde počkáme na odlet. Asi si zobrali príklad s iných letísk, kde prechádzate röntgenovou bránou, ktorá identifikuje, či nemáte na sebe kovy. Na tomto letisku bola síce brána, ale celá z dreva a, pravdepodobne, neidentifikovala nič, len sa patrí ju mať. Aj toto dokresľuje nádhernú jednoduchosť ľudí tejto krásnej krajiny. Odlieta sa nám ťažko, stretli sme tu veľa ľudí, z ktorých sa stali priatelia a zažili zrejme veci, ktoré sa už inde zažiť nedajú. O pár týždňov som odlietal do Brazílie, kde sa mi podarilo zažiť atmosféru finále brazílskeho pohára priamo na Maracana štadióne a vydáme sa aj na sever od Ria, kde Brigitte Bardot objavila pre seba kúsok raja. O tom zas v niektorom z ďalších čísel.


Článok bol uverejnený: 31. 7. 2009

Autor: Ing. Milan Neštický

Diskusia   0